Sedela som na strome a s nechuťou v tvári som sa pozerala do susedného dvora. Bývala tam Sidi Crowesová, odporná protiva. V škole bola nová, ale všetci si ju hneď obľúbili. Ukradla mi aj najlepšiu kamošku.
A navyše-keď sa sem prisťahovali, stali sa našimi susedmi, lebo sa prisťahovali hneď vedľa. Teraz Sidi sedela v ich obrovskej záhrade a vedľa nej bola moja bývala najka Donna a ešte tam sedela Ray.
"Elisse, nezízaj na nás stále!" zakričala na mňa tá potvora Sidi.
"Buď ticho, ty pandrava!" odvrkla som.
Sidi trápne nadvihla obočie a zamňaučala na mňa maznavým hláskom:
"Ale-ale, Lissinka, nezlosti sa toľko. Od samého hnevu si si aj gate dala naopak."
Na tie jej detinské žartíky som nemala náladu. Len pre informáciu, nemala som ich naopak, len tá zmija ma chcela nachytať. Vyšla som na ulicu. A chcela som sa nedať ňou rozptyľovať.
"Liss?" zakričala Sidi. "Môžem sa s tebou porozprávať?"
Premeriala som si ju.
"Čo máš na srdci, pandrava?" podišla som k ich plotu.
"Noooo...." začala pozerajúc sa na Ray. "V škole sa niečo chystá. Ešte o tom nikto nevie, ale ja hej."
"Čo?"
"O to ide, Liss. Keď mi urobíš malú službičku, dozvieš sa to."
"Iste, to mi za to nestojí."
"Myslím, že stojí. Vďaka tomu je totiž teraz riaditeľské voľno."
"Čo?! Ty vieš tú záhadu?!"
Sidi vyvrátila oči stĺpkom. "Pre mňa je to staré, ale ako hovoríš teda ty, hej viem, "ZÁHADU"."
Ray, Donna a pandrava sa rozrehotali.
"No, o čo ide? Čo mám urobiť?"
"Pôjdeš do High ways."
"Čo?! Pandrava, šibe ti? Ani za nič."
"Tak fajn. Keď to nechceš vedieť, migaj, Eliza."
So vztýčenou hlavou som odkráčala. Ale keď sa Sida začala rehotať, zmocnila sa ma túžba. Lenže, to vy ešte neviete, a ani ja som vtedy ešte nemala dosť jasnú predstavu o High ways...
POKRAČOVANIE
Tak už som vás zoznámila so mnou a mojím príbehom, so Sidou atď. Ale predsa ešte neviete jedno moje malé-veľké tajomstvo. Znie to divne-ale je to fakt. Dokážem sa rozprávať so zvieratami a rastlinami. Nie, nie je to smiešna zápletka príbehu. Začalo to, keď som mala asi 5 rokov. V ZOO som rozumela žirafe. Nikomu som o tom nikdy nevravela, vždy mi to akosi prpadalo obyčajné a samozrejmé, ako keď sa rozprávate s človekom. Ibaže rozprávať sa s časťami prírody je iné. Oni sa nedorozumievajú pomocou zvukov, ako ľudia, ale pomocou myšlienok. Pri tomto je doležitý zrakový kontakt a keď vydajú zvuk, je to ako keď mi robíme s rukami-gestikulujú. A ako sa navzájom voláme? Vydám takú zvláštnu, silnú myšlienku, pri ktorej by boli oči zbytočné....Neuveriteľné, ale je to tak.
Mimochodom, rastliny a zvieratá mi vždy prezradili aj svoje mená. Nemali také mená, ako im dávajú ľudia....Napr. jedna mačka sa volá Oko Srdca. Drozd Hlas Vetra....
Z tohto môjho tajomstva nebuďte šokovaný. Jednoducho je, bolo a asi aj bude.
No ale, vráťme sa k veci. K High Ways. Je to park na konci mesta. Nuž, ten park je pre verejnosť uzavretý. Nik nevie prečo, ale nie je také ťažké preliezť ten smiešny plot a dostať sa tam. Ale bude v tom háčik. Keď to chcela ona, musel v tom byť háčik. Chce, aby som si narobila problémy? Aby ma tam niekto chytil? Nech nie je smiešna, just tam pôjdem.
Ale som sa ešte neporadila so zvieratami. Viete, ony sú inteligentnejšie ako ľudia...